Ženy v Kazachstane
Po služobnej ceste v Kazachstane mi v mysli ostala vracajúca sa spomienka na svadobné zvyky Kazachov. V istom zmysle ma oslovili z čisto praktického hľadiska, pretože riešili otázku sebestačnosti a postavenia mladej ženy v spoločnosti v rovine, ktorá mnou hlboko rezonovala. Počas návštevy etnického centra Nomad sme sa zoznámili s pánom, ktorý toto centrum viedol a zároveň oplýval bohatými znalosťami o dejinách kočovných turkických kmeňov na území Kazachstanu a strednej Ázie všeobecne. V rámci mojej obmedzenej schopnosti rozumieť ruštine a vďaka kolegynkinmu tlmočeniu som sa dozvedela o tzv. zozname vena. Už dávnejšie som zistila, že v ázijských krajinách bolo v minulosti zvykom ženíchovej strany pri žiadosti o ruku doručiť nevestinej rodine zásnubné dary tzv. cenu za nevestu. Táto tradícia sa v niektorých častiach Ázie dodržiava dodnes. Zvykom nevestinej rodiny pri svadobných obradoch bolo doručiť spolu s nevestou aj veno, a to nielen vo fyzickej forme, ale aj v listinnej podobe. Veno, ktoré nevesta so sebou priniesla do rodiny bolo jej osobným majetkom, na ktorý manžel nesmel siahnuť v takmer žiadnom prípade. Tradičnými položkami na zozname bohatej mestskej nevesty boli pozemky, obchody, budovy, jadeitové šperky, oblečenie a posteľná bielizeň. Avšak v prípade kočovnej kazašskej nevesty boli prvými, najdôležitejšími a najdrahšími prvkami na zozname pokrývka hlavy saukele a jurta.
Prvá a teda najdrahšia časť vena bola pokrývka hlavy saukele. V rámci lepšieho porozumenia ju prirovnám k modernému závoju, alebo korunke. Na úvodnej fotografii môžete vidieť vysokú konkávnu pokrývku hlavy pripomínajúcu biskupský klobúk. Túto mala nevesta na hlave počas cesty z rodnej jurty k ženíchovi. Táto bola vykladaná drahými kameňmi, perlami a striebrom a jej príprava v mnohých prípadoch trvala aj rok. Čím bohatšia bola nevesta, tým drahší mala klobúk. Tento jej mal totiž v budúcnosti slúžiť ako jej súkromný bankový účet – v prípade núdze mohla žena ustrihnúť zo saukele perlu, či kus striebra a vymeniť ho za jedlo alebo iný potrebný tovar.
Druhá položka na zozname bola jurta. Každá kazašská žena si so sebou do manželstva prinášala vlastný dom. Opäť záležalo od toho z akej bohatej rodiny pochádzala, jurta mohla mať 6, 8, 12 alebo 24 stien. Najväčšie jurty, s 32 stenami boli vyhradené pre vodcov kmeňa – chánov.
A to je podľa mňa úžasné. Vlastný účet a vlastný dom – až potom prichádza manžel a miesto pre budovanie rodiny.
Samozrejme veno ovplyvňovali prirodzené faktory spoločnosti, v ktorej žena žila. Ak pochádzala z rodiny v usadenej spoločnosti, v meste – jej zoznam vena vyzeral tak ako sme spomenuli vyššie – jej zábezpekou v manželstve boli obchody v meste, ktoré vlastnila jej rodina, alebo pozemky a farmy v jeho okolí, ktoré jej prinášali výnosy. Keďže Kazaši boli kočovníci, veno ich žien logicky muselo byť ľahko prenosné. A samotné Kazašky museli byť mobilné. V kazašských jurtách, synovia ostávali doma a dcéry sa vydávali ďaleko. Aj tento zvyk mal svoje korene v ochrane a budovaní zdravej spoločnosti. Kazaši dodnes dodržiavajú zvyk, podľa ktorého musia poznať sedem pokolení svojich predkov, aby sa vyhli miešaniu príbuzenstva v manželských zväzkoch. Aj to bol dôvod, prečo sa dievčatá vydávali do vzdialených kmeňov – aby sa minimalizovala šanca na uzavretie manželstva medzi príbuznými. Žena sa po sobáši stala súčasťou ženíchovej rodiny a mohlo sa stať, že svoju pôvodnú rodinu už nikdy v živote nestretla. A preto zastávali dcéry v rodine špeciálne miesto.
Keď sa ako prvorodené dieťa narodila Kazachom dcéra, považovalo sa to za dobré znamenie. Kazašská ľudová múdrosť hovorí: „yrys aldy qyz“ v doslovnom preklade „dcéra je predzvesťou šťastia“. Kazaši verili, že dcéra je krátkodobým hosťom v dome a preto sa k nej tak aj správali. Svoje dcéry obliekali do tých najelegantnejších šiat, kŕmili ich najchutnejším jedlom a vážili si ich ako čestných hostí. Dcéry za stolom sedeli na najčestnejšom mieste. Kazaši si považovali svoje dcéry ako budúce matky a zároveň ako schopných sprostredkovateľov – ženy boli schopné spájať vzdialené kmene a zmierovať bojujúce národy. Nielen bohaté rodiny, ale aj kazašské rodiny s priemerným príjmom venovali pozornosť starostlivosti o svoje dcéry. Známy kazašský vedec a etnograf K. Argynbajev píše: „Dievčatá nosili odevy z drahých látok a elegantné šperky zo zlata a striebra. Boli pre ne vyrábané krásne sedlá a drahé jazdecké postroje a ľahké vozy so záprahmi krásnych koní.“
K životu kazašských žien sa vyjadril vo svojich zápiskoch aj profesor geografie z University of Yale – Ellsworth Huntington, ktorý navštívil niektoré kazašské osídlenia počas svojej cesty Turkistanom v roku 1905. Spomína, že miestne ženy sa “neustále venujú domácim úlohám. Voľne sa zhovárajú s mužmi a nesnažia sa skrývať”. Tento fakt Huntingtona prekvapil, pretože Kazachovia boli moslimovia a moslimské ženy v tradičnom chápaní islamskej spoločnosti žili v ústraní a boli zahalené. Navzdory týmto očakávaniam sa však kazašské ženy zúčastňovali na zhromaždeniach, aktívne sa podieľali na kmeňovým oslavách a hrách a „pohotovo reagovali na vtipy v konverzáciách s mužmi“.
Kazašskí ľudia majú také príslovie: “Qyzdyng zholy zhingishke” “Cesta dievčaťa je krehká”. Aj preto v tradičnej kočovnej kazašskej spoločnosti boli záujmy žien pod ochranou rodiny a kmeňa. Hlavnou úlohou žien, okrem udržiavania domácnosti a prínosu zdravého potomstva do rodiny, bolo totiž odovzdávanie životných skúseností mladšej generácii, výučba rodného jazyka, zvykov a tradícií a duchovných hodnôt a spoločenských ideálov toho ktorého kmeňa. Hlavnou úlohou muža v kazašskej rodine bola ochrana rodiny, spoločenstva a majetku a zabezpečenie živobytia vo forme stád alebo obchodu. Kazašské ženy boli označované prívlastkom strážkyne srdca a boli rovnými spoločníčkami a radkyňami svojich manželov. V istom zmysle možno povedať, že hoci Kazaši považujú mužov za hlavu rodiny, veľmi si uvedomujú, že k zdravej hlave patrí odjakživa pohyblivý krk. Možno aj preto majú Kazaši príslovie: “Zhaqsy aiyel zhaman erkekti khan qylady – Dobrá žena urobí aj zlého muža chánom”. Kazaši vskutku veria, že je to práve žena, od ktorej závisí budúcnosť rodiny a solventnosť alebo insolventnosť jej manžela. 😀
Viac o kazašských zvykoch a tradíciách sa dozviete počas návštevy tradičnej jurtovej dedinky Húni počas nášho poznávacieho zájazdu Kazachstan – to najlepšie za 10 dní. Vychutnajte si s nami skvelé jedlo, nádherné výhľady a prekvapivé bohatstvo Kazachstanu.
Ďakujeme za krásne fotografie tradičných kazašských odevov z etnického centra Nomad.
Hagia Sofia, známa aj ako Chrám Božej Múdrosti sa nachádza v Istanbule, v dnešnom Turecku. Bohatá história tohto miesta láka pocestných zo všetkých kútov sveta celé stáročia a vy si ju s nami môžete vychutnať obvykle hneď na druhý deň po prílete do Istanbulu počas nášho zájazdu Istanbul – prístav sveta.
Chrám Božej Múdrosti sa v ostatných štyroch rokoch zaradil k najnavštevovanejším pamiatkam sveta. V roku 2022 jeho prahom prešlo viac ako trinásť miliónov návštevníkov. Aj z tohto dôvodu, sa turecká vláda rozhodla, že vstup do chrámu spoplatní. Od januára 2024 stojí návšteva Hagie Sofie každého návštevníka staršieho ako osem rokov 25 eur a vstup je obmedzený – ak nie ste praktizujúci moslim, samozrejme.
Osobne som navštívila Hagiu Sofiu v júli 2023, kedy ešte žiadne z týchto pravidiel neplatili. Teda okrem klasickej požiadavky, ktorá platí v každom chráme bez ohľadu na vierovyznanie – byť slušne oblečený. V preklade to pre Európana často znamená byť zahalený – ramená a kolená. Striktnosť a dodržiavanie tohto pravidla sa líši od mesta k mestu. Ja som sa rozhodla, že do Hagie Sofie si vyberiem „plné krytie“. Kúpila som si na Grand bazári modernú a najmä letnú verziu tradičného ženského oblečenia aj so šatkou. Prevlek z mojich bavlnených šiat sa uskutočnil na toaletách v kaviarni, v ktorej mi dve veľmi milé turecké čašníčky pomohli s uviazaním šatky. Odvážila som sa poprosiť ich o pomoc, pretože môj štýl viazania šatky pripomínal dedinskú babku zo slovenských kopaníc a kaviareň zívala prázdnotou. S ich pomocou som sa zmenila na béžovo vyzerajúcu moslimku a a zrazu som sa stala ako turistka neviditeľná. Voľné nohavice a tunika povievali vo vetre a tak som sa z kaviarne vybrala rovnou cestou do Aye Sofie, ako ju volajú domáci. Aya Sofia stojí na tom kopci v Istanbule, v štvrti Sultanahmet, v mestskom distrikte Fátih už 1664 rokov. Nie tá úplne prvá a pôvodná, ale jej nasledovníčka, ktorá bola vysvätená v roku 537 n.l. A v tomto príspevku som sa bližšie pozrela na jej pestrý životopis. Chronologicky.
Východorímska ríša
Hagia Sofia vo svojich počiatkoch uzrela svetlo sveta ako ranokresťanský chrám. Konštantín I. sa rozhodol spečatiť víťazstvo kresťanstva nad pohanstvom výstavbou veľkého kostola na jednom zo siedmich pahorkov Konštantínopola. Aby to víťazstvo bolo aj fyzické a nielen metaforické, nechal ten kostol postaviť na mieste pohanského chrámu a doslovne ho pomenoval veľký kostol – Megalé Ekklésiá. Stavbu dokončili za vlády jeho nástupcu, Konštantína II., ktorý ho premenoval z veľkého kostola na chrám Božej múdrosti (Hagia Sophia) v roku 360 n.l.
Byzantská éra
V roku 404 n. l. chrám Božej múdrosti zhorel a Theodosius II. nechal na rovnakom mieste o deväť rokov neskôr vybudovať novú baziliku. Táto bazilika zanikla počas povstania Níká, v roku 532 n. l. Ešte v tomto roku sa začalo s výstavbou tretej verzie chrámu. V tomto prípade vystriedal baziliku s drevenou strechou, kamenný murovaný chrám, ktorý vydržal všetky nasledujúce nájazdy a prírodné katastrofy s opravami a úpravami až dodnes. Chrám vysvätili 27. decembra 537 n.l. za vlády Justiniána I. Výstavbu mali na starosti dvaja architekti, Izidor z Milétu a Anthémios z Trallu. Títo vytvorili grandióznu stavbu, ktorá mala symbolizovať moc a bohatstvo ríše. Jej obrovská kupola, ktorá bola svojho času najväčšia na svete, sa stala inšpiráciou pre mnohé ďalšie sakrálne stavby.
Osmanská éra
V roku 1453 dobyli Konštantínopol osmanskí Turci pod vedením sultána Mehmeda II. Po dobytí mesta bol chrám premenený na mešitu. Sultán pridal islamské prvky, minarety, mihrab a minbar, čím sa Hagia Sofia stala centrom moslimského náboženstva v ríši. V tomto období bola budova niekoľkokrát rekonštruovaná a upravovaná.
Moderná éra
Po páde Osmanskej ríše a vzniku Tureckej republiky sa v roku 1935 Hagia Sofia stala múzeom na príkaz prezidenta a zakladateľa moderného Turecka, Mustafu Kemala Atatürka. Tento krok vyjadroval sekulárnu povahu novej tureckej republiky a zároveň smeroval k ochrane historického dedičstva chrámu, ktorý slúžil ako miesto uctievania kresťanstvu aj islamu.
Súčasnosť
V roku 2020 turecký prezident Recep Tayyip Erdoğan oznámil, že Hagia Sofia bude opäť slúžiť ako mešita. Tento krok vyvolal rozporuplné reakcie po celom svete, pričom niektorí to videli ako obnovu islamského dedičstva, zatiaľ čo iní ako stratu sekulárneho symbolu a medzinárodného kultúrneho dedičstva. Napriek tejto zmene je Hagia Sofia stále otvorená pre turistov a návštevníkov.
Na záver môžem podotknúť, že biografia tohto svetoznámeho chrámu je naozaj bohatá a energia miesta očarujúca. Dovoľte si aj vy vychutnať pohľad na nádhernú architektúru a pocíťte náladu, ktorá sa šíri z chrámu v ktorom odozneli tisícky modlitieb. Dokonca do Istanbulu sa lieta už aj z Bratislavy.
A ak vás Istanbul a Turecko zaujalo, v našej ponuke si môžete vybrať až zo šiestich poznávacich zájazdov:
